De Fontibus Salvatoris

September 2017

Informácie z duchovného Centra Salvator v Bratislave

Čerpať s radosťou…

Centrum Salvator na Jakubovom námestí v Bratislave rastie. Od konca roka 2014, keď začala jeho činnosť, každý zo zodpovedných a zamestnancov zanechal svoju stopu na jeho rozvoji. Po dvoch rokoch existencie je vidieť vzrastajúci trend záujmu hostí o ubytovaciu, konferenčnú a v súčasnosti začínajúcu stravovaciu prevádzku. Dôležitou súčasťou existencie a fungovania Centra Salvator sú pre sestry Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa duchovné aktivity a ich ponuka širokej verejnosti zo strany kongregácie a jednotlivých sestier. Mnohé z dosiaľ ponúkaných duchovných programov sa etablovali natoľko, že sú opakovane zaraďované do programu duchovných aktivít na jednotlivé obdobia kalendárneho roka.
„…s radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy,“
(Iz 12, 3) je mottom sestier a spolu s logom kongregácie „De Fontibus Salvatoris“ (Z prameňov Spasiteľa) chce Centrum Salvator uprostred púšte rušného veľkomesta či hektického spôsobu života ponúknuť človeku možnosť zastaviť sa. V tomto Božom slove je totiž prísľub, že z prameňov spásy človek určite načerpá „živú vodu“, navyše s radosťou. Tak ako Samaritánka po rozhovore s Ježišom pri Jakubovej studni. Podľa želania zakladateľky matky Alfonzy Márie Eppingerovej chceme my, sestry, spolu s našimi spolupracovníkmi dať hosťom v Centre Salvator prostredníctvom svojej služby zakúsiť, že Boh každého osobitne miluje, stará sa oňho, chce, aby bol šťastný a aby sa jeho život vydaril. Centrum Salvator pozýva do svojich priestorov všetkých, ktorí hľadajú oázu uprostred mesta.
*sestra Pavla Tóthová – provinciálna predstavená

O láske

Jestvujú dva druhy lásky: láska ľudská a láska Božská. Eros – ľudská láska, je cesta človeka k Bohu; agape – Božská láska, je cesta Boha k človeku. Ľudská láska smeruje hore, Božská láska sa skláňa smerom dolu. Možno ani nejde o dva druhy lásky, ale o dve cesty tejto lásky, o dve formy pôsobenia. Pre väčšinu duchovne hľadajúcich ľudí je cesta k Bohu skutočnou cestou smerom „hore“. Teda stúpať znamená približovať sa k Bohu, ísť k slobode; ale zostupovať znamená ísť ďalej, ísť k neslobode a odumieraniu tela. Kristus nič nezhromažďuje, nikde nestúpa; Karel Rahner hovorí – je to „márnotratník rozhadzujúci sám seba“. V tomto zmysle je tu vnútorná modlitba ako postoj SEBADAROVANIA.

V každom je túžba po dobre

*Prečo názov tohto projektu Salvator?

Salvator znamená po latinsky Spasiteľ, a tak ako názov našej kongregácie: Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, aj logo – De Fontibus Salvatoris – Z prameňov Spasiteľa, nás vovádzajú do jadra duchovného diania – k Spasiteľovi.

*Čo vlastne priviedlo sestry z kongregácie k takejto nezvyčajnej myšlienke otvoriť v srdci Bratislavy duchovné Centrum?

Do centra Bratislavy prišli prvé sestry v roku 1896, nie na Jakubovo námestie, ale na Lazaretskú ulicu a na Jakubovom námestí začali svoju činnosť od roku 1914, keď bola táto budova dostavaná a dostala názov Dom Márie Gabriely. Grófka Mária Gabriela Szápáryová bola dobrodinkou kongregácie. Do základného kameňa budovy bola vložená listina s textom, aj s týmito slovami: „…Vyzuj svoju obuv, cestujúci, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté! Moje meno bolo Dom Márie Gabriely – Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa…“ Aj týmto spôsobom chceme zachovať posvätnosť tohto miesta.

*Čo/kto je centrom tohto duchovného Centra?

Centrom sú ľudia, ktorí sem prichádzajú. Ľudia, ktorí toto Centrum navštevujú, mu dávajú život. Tak ako je potrebný pre život vdych i výdych, ticho i slovo, tak je pre toto Centrum potrebné duchovné i priestorové zázemie, ktoré ponúkame my, ale potrební sú aj ľudia, ktorí sem prichádzajú. Je to o komunikácii, o obojstrannom zdieľaní.

*Kam chcú nasmerovať aktivity duchovného Centra súčasného človeka? Komu sú určené?

Človek hľadá miesta pre oddych a túži po tichu a po pokoji. Ale tam sa to nemá končiť. Stíšenie, upokojenie sú len začiatkom cesty v duchovnom živote. Ticho by sa malo premostiť do výzvy a do hľadania Božej vôle. Božiu vôľu musí hľadať každý osobne a odpovedať si na ňu. Centrum Salvator ponúka „iba“ nejaké pomôcky a vytvára podmienky hľadajúcemu pre jeho osobný zážitok modlitby.

*Musí byť človek „aspoň“ „veriaci“, aby sa pokúsil hľadať u vás odpovede na svoje otázky?

Život človeka má veľkú hodnotu, ide o jeho dušu. Práca či služba v duchovnom Centre je tým veľmi zaväzujúca. Nie je to otázka či sa mi práve chce alebo nie, ale či v tom nachádzam zmysel, či sa to všetko nesie v duchu modlitby. V každom hľadajúcom, či je veriaci alebo neveriaci, nech je akéhokoľvek vierovyznania, je túžba po hľadaní zmyslu života, túžba po dobre. Ak je to východiskové nastavenie, vždy dôjde k vzájomnej komunikácii.

*Kto môže prísť do Centra a kedy? Stačí zazvoniť?

Prví kresťania odchádzajú na púšť, do samoty, aby mohli žiť autentický život viery. Dávajú prednosť samote, aby našli seba. Neutekajú pred svetom, ale podľa mienky mníchov, k nasledovaniu nedospejú len štúdiom, ale predovšetkým osobnou skúsenosťou. Myšlienka púšte v meste zodpovedá tomuto pohľadu. Púšť nie je geografickým, ale liečivým miestom, nie je to len miesto pokoja a rozjímania, ale miesto, kde sa môže spustiť proces vnútorného boja, kde môžem zažiť skúsenosť modlitby. Púšť hľadajú často ľudia, ktorí prežívajú nejaký vonkajší telesný zlom, aby v odlúčení od sveta, od svojich každodenných povinností, sa pripravili na nový svet vo vlastnej duši. Takže do Centra môže prísť človek aj mimo organizovaných podujatí, stačí zazvoniť. Ľudia sem prichádzajú inštinktívnym spôsobom, ale priebeh a organizáciu nám uľahčí nahlásenie či registrácia. Na webovej stránke sú všetky potrebné informácie. A okrem organizovaných stretnutí u nás nájdete aj knižnicu, príjemnú študovňu v podkroví s výhľadom na vrchol nášho domu – na kríž. K dispozícii sú dve kaplnky, jedna väčšia, kde je možnosť zúčastniť sa na spoločných liturgických modlitbách so sestrami ako aj na svätej omši. Druhá kaplnka je kapacitne menšia a k dispozícii sú aj dve meditačné miestnosti. Pre načerpanie telesných síl je tu možnosť ochutnať z našej novootvorenej kuchyne a pre telesnú relaxáciu je tu fitness.

*Čo si možno predstaviť pod duchovnými aktivitami z ponuky Centra Salvator?

Ponuka duchovných aktivít má svoj systém. Prvým kritériom je obsah alebo náplň jednotlivých ponúk. Sú postavené na vyváženosti aktívnej a pasívnej modlitby, teda kontemplatívnej modlitby, na ignaciánskom spôsobe modlitby a vnútornej modlitby, či mystike Majstra Eckharta. Druhým kritériom je časová dĺžka ponúkaných aktivít. Od dvadsaťminútových modlitieb cez hodinové meditácie, jednodňové duchovné obnovy, trojdňové duchovné obnovy, až po osemdňové ignaciánske exercície alebo aj tridsaťdňové. V ponuke sú aj duchovné cvičenia vo všednom dni. Záujemcovia či návštevníci si môžu po dohode s nami vybrať aj individuálny termín pre dni stíšenia sa. Ponúkame aj vzdelávacie semináre či prednášky. Po minulé roky prebiehal seminár pre záujemcov o ignaciánsku spiritualitu, aktuálne sú v ponuke prednášky Marka Orka Váchu s témou Stvorenia človeka.

*Exercície, stíšenia – načo to všetko je, aký je ich účinok?

Výstižnú odpoveď na to dávajú samotní ľudia so svojimi životnými príbehmi, z ktorých časť sme zaradili aj do tohto časopisu – ďalšie, dúfam, uverejníme v nasledujúcom čísle…

*Stretnutia s ľuďmi, podujatia, neraz rušné chvíle – ako toto všetko vplýva na prežívanie vlastného duchovného povolania?

Počas môjho vzdelávania či „tréningu“ v duchovnom sprevádzaní ma oslovilo vyhlásenie pátra Nadala, ktorý bol svätým Ignácom poverený sprostredkovať ducha rehole. Vyzýva spolubratov, aby sa zdieľali o spirituálnych témach nie vedeckým, ale duchovným spôsobom. Podobne to vysvetľujú aj púštni otcovia, keď opát Poimen hovorí: „Človek, ktorý učí, ale nekoná, čo učí, podobá sa prameňu, ktorý všetko zavlaží a vyčistí, ale sám seba sa neodváži vyčistiť.“
*sestra Gracia Kováčová

Majster Eckhart: Čo je život?

Prečo vlastne žiješ? Aby si žil. Ale to PREČO tvojho života predsa len nevieš. Tak vytúžený je život ako taký, že túžime po ňom iba pre jeho vlastnú príčinu… Čo je život? Božie Bytie je mojím životom. Teraz je mojím životom Božia Bytosť, tak musí Božie Bytie odôvodniť moje Bytie a Božia podstata odôvodniť moju podstatu, a síce ani nie menej a ani viac.

Môj príbeh

Milí čitatelia, nasledujúce príbehy vznikali v kontakte s Centrom Salvator. Autentické zážitky a skúsenosti odzrkadľujú dotyk modlitby, meditácie či duchovných cvičení. O svoj príbeh sa rozhodlo podeliť viacero ľudí a do tohto čísla De Fontibus Salvatoris sa napokon zmestil len zlomok – ostatné texty uverejníme postupne v ďalších číslach!

Veriť v Boha nestačí

Keď som prvýkrát prišiel do centra Salvator, tak som práve prechádzal obdobím depresie. Ako päťdesiatnik som už mal za sebou niekoľko životných prekážok, ale dovtedy som vždy „preplával“ cez všetky skúšky akosi hladko. Tento raz som celkom stratil radosť zo života, a keď sa pripojili aj zdravotné problémy, už som nevedel ako ďalej nielen v pracovnom ale ani v osobnom živote. Mal som pocit, že som na dne hlbokej studne a ani nevidím svetlo z jej otvoru. Počas bezsenných nocí som sa sám seba pýtal, ako sa to stalo, čo robím zle, že neviem nájsť pokoj v duši, ale cítim len úzkosť a strach. Dlhé roky som bol hrdý na to, ako viem prekonať väčší stres alebo napätie a sústrediť sa na vyriešenie nejakého problému: stačilo utiahnuť sa na chvíľu do seba, meditovať v tichu a vždy som našiel svoj zdroj pokoja, z ktorého som mohol začať hľadať riešenie. Toto všetko bolo naraz preč. Ani modlitba ani meditácia „nezaberala“. Po pár slovách modlitby v mojej mysli nastal výbuch myšlienok. V meditácii som sa znova a znova vracal k problémom a k pocitu, že sa v nich topím. Tak veľmi som sa spoliehal na svoje sily a vedomosti, že vyvolávalo vo mne napätie to, keď som nebol schopný čeliť všetkým tým ohrozeniam. A odtiaľ bol už len krok ku strachu, ktorý pomaly naplnil moju dušu a úplne ma paralyzoval. Vedel som, že kľúčovú úlohu hrá moja psychika a situácia, v ktorej som sa ocitol, je duchovnou skúškou všetkého, čo som sa dovtedy naučil, v čo som veril. Tak v čo som teda veril? V noci som si pripomínal, že verím v Boha a prosil som ho o radu, silu, pomoc, o svetlo v mojej temnote. Tu niekde som sa chytil a moja túžba dostať sa z depresie von silnela. Už som vedel, že niečo musím zmeniť, že niečo „robím zle“. Celé toto obdobie bolo o pokore a dôvere. Bytostne som cítil, že sa musím naučiť viac dôverovať Bohu. Naučiť sa odovzdávať Bohu veci, s ktorými si neviem rady. Pokorne ho požiadať o riešenie. „Odovzdávanie“ som objavil aj na modlitbových utorkoch majstra Eckharta v Centre Salvator. Tie mi pomohli znovu sa dostať do stavu ticha, pokoja v mojej mysli a duši. Kľúčom k tichu u mňa bolo práve odovzdanie všetkého, čo mi prichádzalo na myseľ. Nie bojovanie s myšlienkou, nie jej potláčanie, ale obyčajné odovzdanie stačí. Tak ako problém, s ktorým si neviem dať rady, môžem odovzdať Bohu, rovnako môžem počas meditácie odovzdať myšlienky, ktoré vyrušujú. Počas deviatich sobôt duchovnej obnovy v Centre Salvator som mal možnosť prejsť niektorými dôležitými duchovnými krokmi, ktoré ozrejmil svätý Ignác. Učili sme sa jeho poznaniu o dôležitosti rozlišovania v našom živote, o potrebe byť pozorný a vnímať veci okolo seba, spoznávať seba, svoje postoje, túžby a vnútorné hnutia, aby sme sa mohli vymaniť z osídiel vlastnej ilúzie a pýchy. Dôverovať Bohu znamená mať s ním vzťah. Takúto jednoduchú pravdu som našiel počas meditácie so Svätým písmom. Z ponúknutých textov na zamyslenie som si vybral ten, keď Ježiš prichádza slávnostne do Jeruzalema, ktorý sa číta na Kvetnú nedeľu (Mt 21; 1-11). Inštrukcia znela, aby sme si vybrali slovo alebo gesto, ktorým by sme vyjadrili svoj vzťah k Ježišovi. Počas meditácie som si predstavil obraz jasajúceho davu a hľadal som tam miesto, kde by som videl seba. Najskôr som stál pri ceste a chcel som mu tiež vzdať úctu, ako to robili zástupy ľudí. Ale potom som chvíľu kráčal s ním a začal som si uvedomovať, že on už vedel, že ide na smrť a prináša seba ako obetu. Vtedy som pristúpil k nemu a objal som ho. Moje plány hovoriť mu slová chvály sa zmenili v jednoduché gesto vďaky. Gesto, ktoré mi pomohlo ďalej rozvíjať dôveru k nemu a budovať si s ním vzťah. Pre toto moje zamyslenie som zvolil trochu provokujúci nadpis, že veriť v Boha nestačí. Ale dnes už viem, že treba Bohu veriť, dôverovať mu, v ťažkej situácii sa odovzdať do jeho rúk. A ďakujem sestre Grácii z Centra Salvator za jej vedenie, za trpezlivosť a lásku, ktorú nám všetkým venovala počas duchovných cvičení.
*Ľubomír

Moje utorky s Majstrom Eckhartom

Prichádzam prvýkrát na stretnutie. Neviem kto a čo ma čaká. Zmes rôznych ľudí: mladí, starší, asi traja muži. Rehoľná sestra, ktorá povedala zopár viet a nastalo 20 minút ticho. Po tichu slovo na papieriku, ktorému som nerozumela, ale bolo cítiť jeho hĺbku. Odchádzam domov a viem, že som našla niečo, čo som dlho hľadala. Neviem čo, ale niečo som našla. Vraciam sa tam opäť a opäť. Opäť pár slov sestry, ticho a slovo: „…Ľudia by nemali premýšľať o tom, čo majú robiť, ale o tom, čím sú…“ V tom tichu je akýsi vánok. Jemný, veľmi jemný. Jemný vánok motýlích krídel. Je často prehlušený mojimi myšlienkami, mojím egom. Ale on tam je. Jemný vánok, ktorý vie utíšiť búrku. Keď kráčam po ulici, keď prichádzam do práce, keď stretnem známeho, ten vánok zachytávam. Je veľmi jemný a nenápadný, ale cítiť v ňom niečo tajuplné a hlboké. Opäť utorok, opäť pár formujúcich slov, ticho a slovo: „… Len Boh stačí…“ Idem domov a cítim vánok. Nechcem ho stratiť. Dáva zvláštnu hĺbku môjmu bytiu aj mojim vzťahom.
*Beáta

Ja, Boh a Salvator

Presne si pamätám na prvú návštevu Centra Salvator. Ocitla som sa na poslednom predprázdninovom modlitbovom utorku s Majstrom Eckhartom a zažila stav čistej hlavy a upokojeného srdca. Pre mňa mimoriadne vzácny. Počas modlitby som sa (či skôr to „ona“ ma) vyzliekla z obvyklej, zväčša bolestne zakúšanej Ivety, tvorenej prevažne z nepokojných myšlienok a vágnych, tichučkých, no nepopierateľne prítomných pocitov viny. A keď táto Iveta počas modlitby zmizla, neprišlo očakávané temné nič, ale zjavila sa iná – a napodiv dôverne známa – Iveta pokojná… A pár dní so mnou zostala. Ten deň mal však pre mňa ešte jeden rozmer: spoznala som sestru Gráciu. A už onedlho som sa jej odvážila odtajniť nemalé množstvo dôverných informácií z môjho života. Navrhla mi, aby som sa zúčastnila 7-dňových ignaciánskych duchovných cvičení. Túžba bola silnejšia ako strach zostúpiť do seba (a k Bohu), a tak som pritakala. Okrem nádeje, že IDC azda vnesú trochu svetla do mojej vleklej krízy, ma zaliala aj radosť a fascinácia z toho, že v lone hlučnej Bratislavy je priestor, kde človek takéto zostúpenie môže zažiť. IDC boli kávou, k akej sa človek bežne nedostane. Jej pitie sa nie a nie skončiť, intenzívna chuť nie a nie prestať. Akurát sa počas tých siedmich dní neustále menila: sladko-horká, horká, neznesiteľne horká… Bolo to, akoby ma Boh chytil za zátylok, ponoril mi hlavu do vody seba samej a jemne, no nástojčivo ma nútil plávať hlbšie a hlbšie. Až na dno, kde ma – na smrť zdesenú – ovanul puch všetkého neprijatého, boľavého, zahnívajúceho. A tajne snívajúceho o úteku: od seba samej, z vlastného života. Bol to šok, na aký sa nedá pripraviť. Bola to bolesť, hrôza, odcudzenie, úzkosť, vina. A zároveň to bolo autentické a moje. Skrývačka sa skončila. Toto som ja, toto je môj život. A ja ho nechcem. Naraz sa však čosi zmenilo. Akoby sa na tom mŕtvom dne čosi prebralo k životu, nastal úplne neočakávaný protipohyb. Bol to pokoj, bolo to teplo, bola to útecha. Zalialo to moje vnútro a na tej príbojovej vlne pokoja ku mne nazad priplával môj život. Akurát už nebol odcudzený a nechcený, bol mi naraz bolestne aj radostne blízky. Čo sa vlastne stalo? Uvidela som vlastnú špinu, bezvýhradne prijatú a neustále premieňanú Bohom. Bola väčšia a bolestnejšia, ako som čakala. No On ma zaskočil ešte viac. Tou paradoxnou náručou slobody a lásky, tou intenzitou a pokojom zároveň. Toto ma čakalo v mojej hĺbke, do ktorej by som sa však bez sestry Grácie – človeka, ktorý ma citlivo, skúsene a s rešpektom viedol – Ním nikdy nenechala dobrovoľne ponoriť. IDC moje najťažšie problémy nevyriešili. A postupne sa mi zdá, že to ani nebol ich cieľ. Boh prostredníctvom nich vykonal čosi iné: zbavil ma – polovedomého, polonevedomého – strachu z Neho i zo seba, ktorý som v sebe dlhé roky pestovala. Dal mi zažiť Jeho – a vďaka Nemu aj moju – slobodu a lásku. Priznávam však, že občas – a niekedy sa mi zdá, že každú chvíľu – potrebujem, aby mi to sv. Ignác a sestra Grácia pripomenuli.
*Iveta

Oáza pokoja

Volám sa Veronika Kinčešová a v Centre Salvator zastávam pozíciu manažéra. Mám 27 rokov. Som absolventkou Vysokej školy sv. Alžbety so zameraním na sociálnu prácu. V hotelierstve a práci v službách sa pohybujem už niekoľko rokov. Ponuka práce v Centre Salvator sa ku mne dostala úplnou náhodou. Portfólio služieb a zameranie centra ma presvedčilo, že tu sa nachádza moje ďalšie pôsobenie. Rada by som predstavila aj môjho asistenta a prevádzkara Filipa Kozáka, s ktorým úzko spolupracujeme: má 26 rokov a vyštudoval cestovný ruch v Rakúsku. Jeho rozhodovanie pre túto prácu bolo v snahe nájsť duchovný pokoj. V dnešnom uponáhľanom svete ľudia často zabúdajú na to najdôležitejšie: zastaviť, porozmýšľať nad ďalšími krokmi, či už osobnými, kariérnymi alebo duchovnými. S pomocou našej koordinátorky duchovných aktivít, sestre Grácii, sa snažíme v Centre Salvator udržať oázu pokoja v centre Bratislavy. Centrum ponúka ubytovanie a organizovanie rozličných podujatí pre širokú verejnosť. Ako každé ubytovacie a konferenčné zariadenie, aj Centrum Salvator sa stretáva s pozitívnymi i negatívnymi skúsenosťami. Avšak každá negatívna skúsenosť je pre nás školou a každé pozitívum je dôkazom duchaplnosti a dôležitosti našej práce. Zamestnanci Centra sú odrazom snahy starať sa o šťastie druhých, a tým je náš vlastný pocit blaha silnejší. Naším odkazom pre čitateľov je: Žite dobrý a čestný život. Až sa raz zastavíte a pozriete späť, budete sa môcť druhýkrát radovať.
*Veronika a Filip

(príspevky boli redakčne upravené)